Harvard: Love Story

Autor: Alena Miklošová | 30.10.2020 o 3:12 | Karma článku: 11,48 | Prečítané:  4460x

Nech si vraví, kto čo chce, ja Harvard milujem - jeho takmer 400-ročné dejiny, kontroverznú elitársku reputáciu, tajné študentské spolky i božskú ukľudňujúcu energiu, ktorá vás objíme, keď vstúpite na trávnik Harvard Yardu.

Čaru Harvardu som podľahla dávno, pradávno. V tom čase som ešte chodila na základnú školu a predstava, že jedného dňa sa budem prechádzať po Harvarde bola asi tak realistická, ako že jedného dňa pristanem na Marse.
Všetko to začalo filmom Love Story, ktorého dej sa odohráva prevažne na Harvardovej Univerzite, a keďže film sám osebe zanechal výraznejšiu  stopu v dejinách kinematografie, zmienim sa najprv o ňom, a potom prejdem k samotnej univerzite.
Love Story - tak novela, ako aj filmový scénar - je dielo Ericha Segala, syna brooklynského rabína. Erich Segal sám nielen študoval, ale neskôr bol aj profesorom Starovekej gréckej a latinskej literatúry na Harvarde. Okrem Harvardu, ešte prednášal aj na Yale, Princeton a Oxforde, a popritom sa venoval písaniu svetových bestsellerov.Kniha Love Story bola 41 týždňov na popredných miestach v rebričku The New York Times Best Seller a preložená do vyše 20 jazykov. Americký Filmový Inštitút umiestnil film Love Story na 9. miesto v rebríčku najromantickejších filmov a tiež patrí k filmom, ktoré zarobili najviac peňazí v histórii.
Love Story je romantický príbeh dvoch študentov Harvardu - Olivera z milionárskej rodiny, ktorý študoval právo a Jennifer, dcéry pekára z Rhode Island, ktorá študovala klasickú hudbu.
Viac o deji už neprezradím, v prípade že ste film ešte nevideli, a radi by ste si ho pozreli. Čo však prezradím je, kto bol inšpiráciou pre hlavné postavy:
Jennifer Cavilleri bola vlastne Janet Sussman, Segalova neopätovaná láska zo strednej školy v Brooklyne. Podobne ako Jennifer, vyštudovala klasickú hudbu a francúzštinu, a neskôr žila vo Francúzsku. Erich Segal jej dlhé roky písal listy, až pokiaľ sa nevydala. Jeho posledný list bol rukopis novely Love Story. Janetin sobáš znamenal pre neho jej smrť.Oliver Barrett IV. odzrkadľoval v sebe dve postavy z reálneho života. Obaja boli Segalovymi spolužiakmi z Harvardu. Bývalý vice prezident USA a nositeľ Nobelovej ceny za mier Al Gore a herec Tommy Lee Jones, ktorý si vo filme aj zahral vedľajšiu úlohu. Oliverove rodinné pomery sú odpozorované z rodiny Al Goreho. “Macho atlét so srdcom poeta” - Oliverova citlivejšia charakterova stránka bola obrazom Tommy Lee Jonesa.
Ale vyberme sa už konečne do Harvardu.Harvardova univerzita je súkromná vysoká škola, ktorá sa nachádza 3 km od Bostonu, v mestečku Cambridge v štáte Massachusetts a z Bostonu sa tam dostanete metrom.
Škola je nielen najstaršia, ale aj jedna z najprestížnejších vysokých škôl v USA a vo svete.
Ako ináč neprajníci tvrdo argumentujú, že Yale, Princeton, či Columbia univerzity sú ak nie lepšie, tak aspoň tak dobré ako Harvard v rámci USA, a vo svetovom merítku Harvard často porovnávajú s Oxfordom alebo Cambridgom v Anglicku.
Čísla však nepustia. Podľa QS World University Rankings uskutočnených v roku 2020 je Harvardova university považovaná za najlepšiu v USA a na 3. mieste vo svete, zanechávajúc za sebou všetky zmienené university.
Podľa iných prieskumov, ktoré sa robili medzi študentmi chystajúcimi sa na výšku a rodičmi, ktorí dúfali, že ich potomkovia vyštudujú na dobrej škole, sa Harvard spolu s ešte jednou univerzitou považovali za “dream college” (Mimochodom, tipnete si, ktorá je tá druhá univerzita?)

Medzi absolventov Harvardu patrí osem amerických prezidentov, 188 žijúcich miliardárov, 161 laureátov Nobelovej ceny. 10 absolventov vyhralo Oscara, 48 Pulitzerovu cenu a 108 olympijské medaily (z toho bolo 46 zlatých).

Môj prvý dojem z Harvardu bol super. V ničom nesklamal moje očakávania, práve naopak. A nie, nemalo to už nič spoločné s filmom. Ja ako historička, milujem všetko, čo je staré. Ukážte mi hocičo staršie ako 100 rokov a ja odpadávam od nadšenia. Plus kombinácia dejín a akadémie má (teda aspoň pre mňa) tú správnu chémiu.Prehliadka Harvardu nemôže začať nikde inde ako na Harvard Yard, čo je najstaršia časť a srdce Univerzity. Yard, alebo Dvor po našom, je veľký 9 ha a pokrýva ho osviežujúci trávnik. Dvor je ohradený plotom a dostanete sa naň 27 bránami. Na územi Yardu sa nachádzajú kancelárie hláv Harvardu, najdôležitejšie knižnice, kostol Memorial Church a ubytovne prvákov. Harvard Yard vznikol v roku 1718 a v súčasnosti je vyhláseným Historickým dištriktom.Yardu kráľuje socha Johna Harvarda, dielo Daniela Chestera Frencha, ktorý sa preslávil sochou Abrahama Lincolna v Lincolnovom pamätníku vo Washingtone D.C.
Socha má prezývku Socha troch klamstiev, lebo sú s ňou spojené tri mylné údaje. Tabuľka na podstavci tvrdí, že toto je socha Johna Harvarda, ktorý založil Harvard University v roku 1638. Celé zle.
1. Škola nebola založená jedným človekom, ale o jej vzniku rozhodla zasadacia rada Veľkého a všeobecného súdu kolónie v Massachusetts.  Jej úlohou bolo vzdelávať a pripraviť na svoje poslanie puritánskych duchovných.
2. Škola vznikla v roku 1636 a pôvodne sa nazývala New College.
3. John Harvard pochádzal z dnešného Londýna a do Ameriky emigroval so svojou ženou Annou v roku 1637. John bol duchovný - pracoval ako asistent kazateľa a učiteľ v Charlestone, čo je dnes najstaršia časť Bostonu. V roku 1638 John ťažko ochorel na tuberkulózu a ako tridsaťročný zomrel. Vo svojej záveti, keďže celá jeho rodina v Anglicku zomrela pred ním na následky čierneho moru a so svojou ženou nemali deti, odkázal pre novozaloženú školu 780 libier a 400 svojich kníh.
Predstavitelia školy mu boli tak vďační, že sa rozhodli po ňom pomenovať školu.
Keď sa v roku 1883 štedrý benefaktor rozhodol dat postaviť sochu Johna Harvarda, sochár nemal žiadnu predlohu, žiaden obraz Johna Harvarda, a tak si za model vybral v tom čase  študenta práva na Harvarde  Shermana Hoara.
Takže keď sa pozeráte na sochu, nepozeráte sa ani na zakladateľa Univerzity, ani na Johna Harvarda.
O Harvarde by sa dalo písať strašne veľa, ale ja sa v krátkosti dotknem len troch tém, ktoré sú podľa mňa najzaujímavejšie:

Harvard a peniaze.Iste ste sa už stretli s názorom, že študenti Harvardu sú len rozmaznaní budiž-k-ničemovia z bohatých rodín, ktorým ich milionárski oteckovia kupujú tituly. Netvrdím, že sa tam nenajdú aj takí, ale pravda je taká, že váš starý otec nemusí byť Rockefeller, aby ste sa na školu dostali. Univerzita má najväčšie akademické dotácie na svete, čo jej umožňuje poskytnúť študentom zo sociálne slabších rodín výraznú finančnú pomoc. Pozoruhodné je, že v niektorých prípadoch je pre študentov z takých rodín výhodnejšie (rozumej lacnejšie) študovať na Harvarde, ako na priemernej štátnej vysokej škole. Aby ste sa lepšie zorientovali, tu sú najnovšie čísla na rok 2020/2021. Celkové výdavky na štúdium (školné, ubytovanie a poplatky) $ 72 tisíc. Ak študent pochádza z rodiny, ktorej ročný príjem je nižší ako $ 65 tisíc, študent neplatí nič. Ak je ročný príjem rodiny nižší ako $150 tisíc, študent platí od 0-10% z ročného príjmu rodičov.
Harvard a ženy.
Ach, jaj. Harvard sa síce v poslednom čase veľmi usiluje, a tak pomer študentov a študentiek  je takmer vyrovnaný - 51% tvoria muži a 49% ženy, ale nie vždy to tak bolo. Pomíňajúc fakt, že vyššie vzdelanie bolo všade v dejinách dominantou mužov, Harvardu trvalo dlho, veľmi dlho pokiaľ zrovnoprávnil ženy na svojom území.
Prvých dvesto rokov štúdia na Harvarde boli výsostne doménou mužov. Až v roku 1879 ponúkla škola ženám možnosť absolvovať program alebo inštruktáž, ktorý sa nazýval Harvard Annex. Bol to program výhradne pre ženy, v osobitne prenajatých priestoroch a vyučovali ho profesori z Harvardu za extra príplatok.
Keďže záujem žien o štúdia a tlak spoločnosti rástol, Harvard prišiel s ďalšou alternatívou, akýmsi kompromisom medzi tým, čo ženy chceli a čo Harvard im chcel dať, a zriadil pre ne Radcliffe College. Na Radcliffe College síce vyučovali profesori z Harvardu, a diplomy podpísal aj prezident Harvardu, ale ženy boli stále držané oddelene. A tak to bolo až do roku 1999, keď Radcliffe College zanikol a študentky sa stali rovnoprávnymi a plnohodnotnými študentkami Harvardu. 1999.
Harvard a tajné študentské spolky.Tajné študentské spoločnosti sú staré ako Harvard. Teda takmer. Prvý spolok vznikol 1791, nazýval sa Porcelán a vznikol náhodou. Jeden študent-vtipálek neznášal univerzitného úradníka, ktorý mal izbu pod jeho izbou, a tak študent dotiahol na svoju izbu živé prasiatko, a vždy keď počul, že je úradník vo svojej izbe, ťahal prasa za uši, aby kvičalo. Keď už hrozilo, že mu škola prehľadá izbu a bude mať z toho problém, pozval niekoľko svojich spolužiakov a z prasaťa bola skvelá polnočná večera. Študentom sa to tak zapáčilo, že sa rozhodli sa rozhodli stretávať mimo územia školy a organizovať si vlastné večere a akcie. Mottom klubu Porcelán bolo latinské “ Dum vivimus vivamus”, čo v preklade znamená “Pokiaľ žijeme, nechajte nás žiť”.Príklad Porcelánu nasledovali iní, a tak postupne vzniklo niekoľko takýchto spoločnosti, napr. Fly, Spee, Owl Club, Husty Pudding Club…
Dostať sa do hociktorého z týchto klubov, bolo a je vecou prestíže a nesmierne ťažké. Výberový proces začína v septembri pozvaním 250 študentov na prvú akciu a končí v novembri poslednou večerou, na ktorú je pozvaných už iba 10-20 nových členov klubu.
Každý klub má vybudovaný svojský imidž - The Spee a Fly inklinujú k intelektuálom a umelcom, naopak členovia The Owl sú viac športovci ako intelektuáli, Porcelán je “starý Boston” , v A.D. Clube sa grupujú Newyorčania a pod.
Jednotlivé kluby majú vlastné miliónové domy poväčšinou na Harvard Square, v ktorých je jedáleň, knižnica, herňa, telocvičňa, bar, sauna… Každý dom má vlastného manažéra, šéfkuchára, čašníkov, a ďalší platený personál.
Keďže Amerika dnes žije v časoch, keď všetko musí byť politicky korektné, okolo roku 2015 sa začal okolo klubov robiť veľký šum a útočilo sa na ne z každej strany. Vyčítalo sa im, že sú iba mužské, alebo iba ženské, tí čo sa do nich nedostali obviňovali ich z diskriminácie, misogynie, nadmerného požívania alkoholu, sexuálneho obťažovania…
Vedenie univerzity, aby v tom urobilo aký taký poriadok, rozdelilo kluby na dva druhy:
1. uznávané univerzitou, ktoré mali za členov aj ženy a mužov a dodržiavali univerzitné pravidlá
2. neuznávané univerzitou - sem patrilo 9 čiste mužských klubov. Príslušnosť k týmto klubom bola riskantná. Ak škola prichytila niekoho, že patrí do niektorého z týchto “zakázaných” 9 klubov, hrozili mu tvrdé sankcie.
Členovia klubov zareagovali na to adekvátne tejto dobe a zažalovali vedenie univerzity, za to že sa ich snaží obmedzovať v tom, čo robia vo svojom voľnom čase mimo územia univerzity.
V júni 2020 vedenie univerzity stiahlo sankcie uplatňované voči členom týchto klubov. 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?