Každý, kto v živote čo-to počul o Carnegie Hall, pozná aj otrepaný vtip, ktorý sa s ňou spája: Chodec na 57-ej ulici na Manhattane videl muzikanta vystupovať z taxíka. Pribehol k nemu a opýtal sa ho: “Ako sa dostanem do Carnegie Hall?" Muzikant sa na neho pozrel a vážne odpovedal: “Cvičiť, cvičiť, cvičiť."
Rada na nezaplatenie. Ešte lepšia je: Odkladajte si popritom peniaze. Carnegie Hall je totiž nájomná koncertná sála. Predtým než sa však pustím do ekonomických záležitostí, povedzme si niečo o pánovi Carnegie a dejinách jednej z najslávnejších koncertných sál na svete.
Andrew Carnegie sa narodil v Škótsku a do Spojených štátov sa presťahoval so svojimi rodičmi, keď mal 12 rokov. Jeho osud sa vyvíjal podobne ako osud mnoho iných zbohatlíkov v 19. stor., ktorí sa od nuly vďaka ťažkej práci za minimálnu mzdu, cez rozumné kariérne rozhodnutia, správne investície a troche šťastia dopracovali k miliónom. Nielen to - Andrew Carnegie bol svojho času najbohatším mužom v USA. Medzi ním a ostatnými milionármi bol ale jeden podstatný rozdiel. Pokiaľ ostatní svoj majetok držali v rodine a rozmnožovali z generácie na generáciu, pán Carnegie ku koncu života rozdal takmer celý svoj majetok.
Myšlienka postaviť Carnegie Hall nemohla vzniknúť za romantickejších okolností - zrodila sa na palube zaoceánskeho parníka, niekde medzi Amerikou a Európou, počas svadobnej cesty pána Carnegieho a jeho novopečenej manželky Louise Whitfield. V čase, keď pán Carnegie spoznal slečnu Whitfield, on mal 45 rokov (a majetok na dnešný prepočet 350 miliónov dolárov, a ten majetok rástol každým dňom) a ona 23. Nebola to žiadna láska na prvý pohľad, ani žiadne manželstvo z rozumu. Vlastne Carnegieovci nič nerobili, ako to v tej dobe bolo zaužívané. Spoznali sa náhodou, keďže Carnegie občas navštevoval jej otca. Pri jednej návšteve sa dali do reči a objavili, že obidvaja milujú jazdu na koni, a tak občas chodievali spoločne jazdiť do Central Parku. Počas tých jázd sa spoznali lepšie a začali sa priateliť. Stále to však bolo iba dobré priateľstvo a nič viac. Pri jednej z rozpráv Louise položartom-polovážne dala na známosť, že ona sa nikdy nevydá za už bohatého muža. V jej predstavách ona bude tou, kto pomôže manželovi sa dopracovať k majetku. Načo jej Carnegie odvetil, že žiaden problém, lebo on má zasa v zámere sa svojho majetku vzdať. Priateľstvo stále silnelo a zhruba po roku sa začínalo formovať do viac romantickej podoby, ktorá vyústila zásnubami. Všetko smerovalo ku svadbe, keď zákročila Margaret Carnegie, matka pána Carnegieho, podľa ktorej žiadna žena nebola dosť dobrá pre jej syna, a úspešne rozbíjala jeden vzťah svojho syna za druhým. Zásnuby boli zrušené, v žiadnom prípade však nie priateľstvo. Párik si dopisoval takmer rok, keď sa znovu rozhodli zasnúbiť, tentokrát v tajnosti bez vedomia pani matky. K sobášu nakoniec došlo - po siedmich rokoch známosti, po dvoch zrušených zásnubách a hlavne päť mesiacov po smrti matky pána Carnegieho. Nevesta, ktorá vďaka miliónom a láske svojho manžela mohla mať najkrajšie svadobné šaty z Paríža, sa vydávala v obyčajných šedohnedých vlnených cestovných šatách, skromne ozdobených zlatistou čipkou, v dome svojich rodičov za účasti 20 priateľov a členov rodiny. Hneď po sobáši sa párik vybral na svadobnú cestu do Škótska.
Na palube lode The Fulda sa čírou náhodou stretli s mladým dirigentom Waltrom Damroschom. Newyorský zbor The Oratorio Society spájal Andrew Carnegieho, ktorý bol v jeho vedení, Louise Carnegie, ktorá v ňom bola sopranistkou a Waltra Damroscha, ktorý nielenže dirigoval zbor, ale jeho otec založil The Oratorio Society. V čase, keď sa tí traja stretli na lodi, Oratóriu chýbala domovská koncertná sála, a tak nie div, že to bola ústredná téma ich diskusie. Tá vyústila do rozhodnutia pána Carnegieho financovať novú koncertnú sálu. Nová hudobná sála mala byť domovom The Oratorio Society of New York a New York Symphony Society, keďže pán Carnegie bol v aj v riaditeľstve Symfónie.
Vo vedení The Oratorio Society spolu s Carnegiem bol aj talentovaný amatérsky hudobník na violončelo, ktorý bol zamestnaním architekt. Volal sa William B. Tuthill a práve jeho Carnegie poveril, aby urobil projekt pre novú koncertnú sálu. Malo to len jednu chybičku - William Tuthill v živote nepracoval na výstavbe koncertnej sály.
To neodradilo pána Carnegieho - architekta poslal do Európy na študijnú cestu po najlepších koncertných sálach. Ten ich všetky obehal, vrátil sa do New Yorku a postavil sálu, ktorá bola úplnym opakom európskych sál a popierala všetky vtedajšie zákony akustiky.
5. mája 1891 bol otvárací deň Carnegie Hall, vtedy ešte jednoducho nazývanej Hudobná hala. Budova stála takmer 6 km od centra mesta (centrum New Yorku sa v tej dobe nachádzalo okolo dnešnej 14-stej ulice), postavená neskúseným architektom, ktorý viac ako na zaužívané normy dal na svoju intuíciu a skladateľ v mizernej nálade, ktorý práve vystúpil z lode po 9-dňovej príšernej plavbe z Európy do Ameriky, počas ktorej ho okradli, a pred ktorou sa dozvedel, že jeho sestra zomrela. Napriek všetkému, koncert bol fenomenálny. Novučičká 2 8004-miestna sála bola na svoju dobu nezvyčajná - priveľká, na rozdiel od hranatých, škatuľovitých sál, elegantne oblúkovitá. Minimálne vyzdobená, bez priepažok medzi lóžami. Žiadna opona, žiadne závesy. Všetok ten minimalizmus nielenže príjemne pôsobil na oko, ale mal aj božský vplyv na akustiku. Práve vďaka nemu Carnegie Hall má svoju legendárnu akustiku - aj najjemnejšie ťuknutie na klávesnicu klavíra počujete úplne zreteľne a čisto v poslednom rade na balkóne.
Sála v premiérový večer praskala vo švíkoch. Vypredaná do posledného miestečka, plus desiatky divákov, ktorých uvádzači pustili za úplatok, len aby mohli postojačky si vypočuť časť koncertu, a pri troche šťastia zazrieť veľkého Čajkovského. Takúto účasť ani architekt nepredvídal a počas koncertu sa plný obáv utiahol do kancelárie ešte raz preštudovať projekty, aby sa upevnil, že podporné stĺpy vydržia pod náporom divákov. Pozvať Petra Iljiča Čajkovského na otvárací koncert a následný päťdňový festival bol nápad viac ako báječný. Newyorské publikum milovalo Čajkovského a Ćajkovský miloval newyorské publikum. Carnegie Hall bola vypredaná každý večer.Ruský skladateľ zomrel dva roky po vystúpení v Carnegie Hall. Po smrti sa našiel jeho denník, do ktorého si zapisoval svoje myšlienky a pocity z návštevy v New Yorku. Svoj denník pomenoval: Cesta do Ameriky. Čajkovskij rád cestoval a na cestu do Ameriky sa náramne tešil. Na prvú stranu denníka si napisal: Veci, ktoré sa musím opýtať: Je piť vodu v Amerike bezpečné? Aké cigarety fajčia muži v New York City? Aké klobúky nosia? Vyperú mi tu prádlo?
Keď Čajkovskij prišiel do New Yorku, všade ho hostili a on si nemohol vynachváliť americkú pohostinnosť. Do svojho denníka si poznamenal: V iných krajinách, keď niekto k vám príde a je milý, hneď ho podozrievate, že niečo chce. Tu v Amerike nechcú nič. Iba sú milí. Bol nesmierne prekvapený, že kdekoľvek šiel, ľudia ho žiadali o autogram. Jeho fotografie boli vo všetkých novinách, ľudia si ich vystrihovali a prosili ho, aby im ich podpísal. “Ľudia v Amerike poznajú moje dielo lepšie ako v Rusku, v mojej vlasti,” nechápal.
Od roku 1892 do 1895 pôsobil Antonín Dvořák ako riaditeľ National Conservatory of Music v New York City. Býval na adrese 327 East 17th Street. Bohužiaľ tento dom bol v roku 1991 zbúrali a na jeho mieste postavili nemocnicu. Antonín Dvořák rozozvučal Carnegiu Hall po prvýkrát 21. októbra 1892, kedy pod jeho taktovkou New York Philharmonic, New York Symphony Orchestra a 300-členný zbor predstavili svetu Dvořákovu kantátu Te Deum.
Po tomto koncerte Dvořák vystúpil v Carnegie Hall ešte trikrát, predtým než sa konala ďalšia veľká udalosť v živote skladateľa i v dejinách hudobnej sály - svetová premiéra jeho slávnej Deviatej symfónie, ktorá je jedno z jeho najvýznamnejších diel a bola zložená špeciálne pre New York Symphony. Oficiálna premiéra sa konala 16. decembra 1893. Antonín Dvořák sedel na čestnom mieste v lóži číslo 10, a jeho Deviatu symfóniu, tiež nazývanú Z nového sveta hrala Newyorská filharmónia pod taktovkou Antona Seidla. Partitúra časti Deviatej symfónie je dodnes vyložená na čestnom mieste v Carnegie Hall.
Peter Iljič Čajkovskij a Antonín Dvořák boli prvé dve megahviezdy v nekonečne dlhom rade superhviezd hudobného sveta, ktoré hrali na slávnom javisku.
Zaužívaná predstava o Carnegie Hall je, že je to prestížna koncertná sála, zameraná na klasickú hudbu. Sen a vrchol kariéry každého interpréta vážnej hudby. V poslednom čase sa na však tento dokonalý imidž, narušil rečami o tom, že v Carnegie Hall môže hrať každý, kto si to zaplatí. Pravda je taká: Carnegie Hall bola od samého začiatku nájomná koncertná sála. Áno, hrala sa tu prevažne klasickáj hudba, pretože v tom čase žiadna moderná hudba neexistovala. Zo slávneho pódia neznela vždy len očarujúca hudba, ale niesli sa aj zapálené reči politikov, či spisovateľov - od Marka Twaina, cez Woodrowa Wilsona, Theodora Roosevelta po Winstona Churchilla, a neskôr sa samozrejme múry hudobnej svätyne otriasali aj pod poriadnou dávkou decibelov skupín ako The Beatles, The Rolling Stones, Led Zeppelin atď, atď.
The Beatles stálo prenajatie sály pre ich koncert 12. februára 1964 $3000. V Carnegie Hall nemali potuchy, kto štyria chalani z Veľkej Británie sú. Dôkazom toho je aj to, že na oznamoch o ich vystúpení omylom vytlačili John McCartney, namiesto Paul McCartney. Koncert bol božský. 2900 fanúšikov takmer prišlo o rozum od nadšenia. John Lennon sa o koncerte vyjadril: “Vystúpenie v Carnegie Hall bolo príšerne! Akustika bola príšerná. Ľudia sedeli na javisku, a v zákulisí boli všetky tie ako keby Rockefellerove detská. Kontrola sa úplne vymkla z rúk. To nebola rocková show, to bol cirkus, v ktorom sme my boli ako v klietke. Všetci nás poťľapkávali, dotýkali sa nás, prihovárali sa nám - na javisku, za javiskom. Boli sme ako zvieratá." Pani Satescu, ktorá mala na starosti prenajímanie sály, po predstavení iba sucho povedala Sidovi Bernsteinovi, americkému manažérovi The Beatles: “Už sa nikdy nevracajte."
To len na ilustráciu, aby ste si zasa nemysleli, že Carnegie Hall si prenajímajú iba neúspešní umelci.
Prelomový rok v histórii Carnegie Hall bol 1960. V tom čase sa pripravovalo otvorenie Lincoln Center a Newyorská symfónia, ktorá dovtedy sídlila v Carnegie Hall, sa chystala presťahovať do Lincoln Center, čo znamenalo pre Carnegie Hall stratu väčšiny ziskov. Majiteľ Robert Simon sa snažil zbaviť Carnegie Hall, ale nikto nemal záujem o starú, nerentabilnú budovu, a tak Carnegie Hall bola odsúdená na demoláciu. Deň demolácie bol stanovený a projekty na výstavbu nového mrakodrapu na jej mieste boli už pripravené, keď do hry vstúpil pán Isaac Stern. Isaac Stern, jeden z najlepších huslistov 20. storočia, presvedčil mesto, aby kúpilo Carnegie Hall. Mesto sa stalo majiteľom budovy a založilo bezziskovú organizáciu Carnegie Hall Corporation, ktorá oficiálne zabezpečuje chod Carnegie Hall. Tá má vlastný umelecký program, podľa ktorého si pozýva hudobníkov a hudobné telesá. Predstavenia, ktoré sú ňou organizované, tvoria zhruba 1/4 všetkých predstavení. 3/4 predstavení, ktoré sa ročne uskutočnia v Carnegie Hall si vystupujúci financujú z vlastného vrecka.
V Carnegie Hall sa nachádzajú 3 auditória:
Stern Auditorium má kapacitu 2 804 miest a môžete si ju prenajať za zhruba $ 20 000 (ceny som samozrejme zaokrúhlila, pretože neexistuje jedna stabilná cena. Do hry vstupujú faktory ako ktorý deň v týždni si rezervujete, zabezpečenie uvádzačov, poistenie, nadčasy atď)
Zankel Hall má kapacitu 599 miest a je vaša za $ 6000
Weill Recital Hall s 268 miestami si môžete prenajať za $ 2000.
Peniaze nie sú dobré alebo zlé. Peniaze sú prostriedok. Záleží len na ľuďoch, ako ich použijú. S Carnegie Hall je to ako s takmer všetkým v tomto svete. Peniaze vám otvoria dvere. Je už len na vás, čo na javisku predvediete.
