Detroit story alebo ako umrel americký sen.

Autor: Alena Miklošová | 31.10.2018 o 6:43 | Karma článku: 10,04 | Prečítané:  13956x

Boli časy, keď Detroit bol na vrchole sveta - zhmotnený, reálny, fungujúci americký sen. A potom prišiel pád epických rozmerov. Podarí sa mestu ešte niekedy vyhrabať sa z hrobu, ktoré si samo vykopalo?

Úpadok amerického automobilového priemyslu, rasova diskriminácia a stará, dobrá korupcia v mestskom zastupiteľstve sú tri základné faktory, ktoré pochovali niekdajšiu pýchu kapitalizmu a pokroku.

Detroit vyrástol a padol s automobilovým priemyslom. V meste okrem automobilového priemyslu prakticky neexistoval žiaden iný, a tak keď veľká trojka - GM, Ford a Chrysler začala budovať svoje nové automobilky mimo mesta, a neskôr aj mimo USA, robotníci ostali bez príjmov. Neschopní splácať hypotéky, jednoducho zbalili kufre a odsťahovali sa z mesta, nechávajúc za sebou opustené domy.

Druhým klincom do rakvy bola rasová neznášanlivosť. Ako príklad len uvediem, keď v roku 1943 Packard povýšil troch černochov, na druhý deň neprišlo do práce 25 000 ľudí. Diskriminácia sa prejavovala vo všetkých sférach, a tak nie div, že už beztak horúca černošská krv vrela do šialenstva. Poslednou kvapkou, neoficiálnym koncom Detroitu boli pouličné nepokoje v lete 1967, ktoré trvali 5 dní. Počas 5 dní zahynulo 43 ľudí, 467 bolo zranených. Vyrabovaných a vypálených bolo 2509 obchodov, strechu nad hlavou stratilo 388 rodín, 412 budov bolo tak zničených, že už sa nedali opraviť. Celková strata vyčíslená v dolároch bola takmer 80 miliónov dolárov. Po tragickom lete sa len prirodzene završil exodus bielych z mesta, ktorý začal pomaly ale isto, keď automobilky začali budovať svoje nové fabriky na predmestiach. Na mestskej radnici sa usadila korupcia, a pár šikovných radničiarov za ďalších 50 rokov rozkradlo, čo z mesta ešte ostalo. V roku 2013 mesto oficiálne vyhlásilo bankrot. Mesto niekoľko rokov za sebou bolo najnebezpečnejším mestom v USA.Turizmus tu nielenže neexistoval, ale poniektoré krajiny varovali svojich občanov pred návštevou Detroitu.

Zhruba pred dvoma rokmi sa v kuloároch cestovného ruchu začalo čoraz hlasnejšie rozprávať o veľkom zmrtvychvstaní Detroitu. The New York Times označil mesto ako jednu z 52 odporúčaných destinácii v roku 2017 a Lonely Planet dokonca ako druhé miesto na svete v roku 2018. Pravdupovediac to sa mi zdalo trochu pritiahnuté za vlasy, ale umlčala som skeptika v sebe, zbalila pár švestiek a vybrala sa do Detroitu, presvedčiť sa na vlastné oči, ako je to naozaj.

Prvý dojem bol absolútne super. Moderné, pekné, čisté letisko ničím nenasvedčovalo, že som práve pristála v meste, ktoré len pred 5 rokmi vyhlásilo bankrot. Zavolala som si Uber a počas jazdy sa dala do reči s veľmi príjemným, otcovsky pôsobiacim černochom na dôchodku. David ma uviedol do situácie v meste videnej očami človeka, ktorý sa v ňom narodil a prežil väčšinu života. A nemusím snáď podotýkať, že sa trochu líšila od reklamy. Čím bližšie sme boli k mestu, tým menšie bolo moje nadšenie z jeho objavovania. Nahradila ho kombinácia údivu, zdesenia a úzkosti, ktoré som sa snažila nie veľmi úspešne maskovať. Konverzácia začala zadrhávať, až úplne prestala. Nebolo viac o čom diskutovať. Realita v plnej kráse prezentovala samu seba.

Jeden vedľa druhého opustené, schátrané domy, prešpikované obrovskými prázdnymi pozemkami, kde kedysi stáli domy a život pulzoval naplno. Sem tam sa mihol ojedinelý chodec. Popri ceste pár rozbitých, zhrdzavených áut. Čušala som ako zarezaná a dúfala, že si pán David čoskoro uvedomí, že zablúdil, a že sme úplne na opačnom konci mesta. Toto predsa nemôže byť časť mesta, kam idem. Môj Airbnb má byť v bezpečnej, rýchlo sa rozvíjajúcej mestskej časti, kde bývajú mladí umelci - nová detroitská krv. Vtom sme zabočili doprava a značka s názvom ulice neľútostne zničila všetky moje nádeje. David spomalil a začali sme hľadať číslo domu. Prešli sme ulice z jedného konca na druhý, a späť. Žiaden úspech. Neostávalo nič iné len vyskočiť z auta a opýtať sa niekoho na ulici. Pohľadom som preletela ulicu. Možnosti nebolo veľa. Černošská rodina, grilujúca si obed na dvore, alebo mladá hipsterka, čítajúca knihu na otvorenej verande. Na knihy som vždy mala slabosť. Po mojej otázke, bez zaváhania, ma nasmerovala na dom, ktorý za svojich lepších čias býval modrý.

- Ten modrý? - opýtala som sa ešte raz.

- Uhm - zopakovala so zvláštnym výrazom v očiach. Ten výraz som potom videla ešte niekoľkokrát u iných ľudí. Rôzni ľudia, rovnaký výraz. Stena. Nesúď.

Vrátila som sa k pánovi Davidovi a bez slova som ukázala na dom. Pozrel sa na dom a otcovsky povedal: “Počkám.” Takmer som ho vybozkávala.

Dvere mi otvoril sympaticky Michael, rodený Newyorčan, ktorý pred pár rokmi, ako mnohí iní tridsiatnici, vymenil New York za Detroit. S úľavou som sa otočila k Dávidovi. Ten mi takisto so spokojným úsmevom zamával a odišiel. Vnútrajšok domu bol nezrovnateľný s vonkajškom. Michael kúpil dom za cenu, za akú nekúpite v New Yorku ani garáž, a začal jeho renováciu zvnútra. Previedol ma po moderne zariadenom dome, kde som sa hneď cítila ako doma, a ubezpečil ma, že sa nemám čoho báť, že ulica je pod stálym dohľadom polície, čo je v Detroite veľká vymoženosť. V Detroite je totiž kriminalita stále vysoká, polícia nemá dostatok ľudí, a vo väčšine prípadov k nahlásenému prepadnutiu, či vražde ani neprídu.

Tomu sa vraví uspokojenie na detroitský spôsob.

Po krátkom občerstvení a oddýchnutí nastal čas vyraziť do ulíc. Dojem sa nedá opísať. Mesto po apokalypse. Dokonca aj v centre, kde budovy a ulice pripomínajú civilizované mesto, je stále ľudoprázdno, a až nepríjemne ticho. Toľko ospevované zmrtvychvstanie Detroitu sa týka len jednej a to veľmi malej časti - Downtown, kde sa prisťahovalci prilákaní sem až neuveriteľne lacnými domami a bytmi snažia rozbehnúť svoje butikové biznisy. Celá atmosféra v Downtown veľmi pripomína Downtown v New Yorku. Mesto na veľkú nevôľu, ba až hnev rodených detroitčanov, vlieva všetky peniaze do tejto mestskej časti v snahe prilákať viac turistov a veľkých investorov. Deväťdesiatpäť percent mesta však ostáva bez zmien.

Nuž, ak sa ma opýtate, či by som vám odporúčala dovolenku v Detroite, budem brutálne úprimná: Momentálne nie. Je mnoho miest v Amerike, kde si svoje peniaze môžete lepšie minúť. Verím, že situácia sa za pár rokov zmení, ale dnes sa tam oplatí ísť len kvôli dvom veciam, a aj to sú len spomienky na zlaté časy a zároveň dve veci, ktoré dal Detroit svetu - autá a hudbu. 

Ford Piquette Avenue Plant - je pôvodná fabrika, ktorú dal postaviť Henry Ford v roku 1904, a kde boli vymyslené a skonštruované automobily, ktoré odštartovali automobilovú revolúciu v USA. Aj keď Ford vlastne nevymyslel automobil, zaslúžil sa o niečo viac. Práve jemu môžeme vďačiť za masové rozširenie a využívanie áut. V čase, keď ostatní výrobcovia áut vyrábali luxusné, veľké a drahé autá určené pre bohatých, Ford prišiel s nápadom vyrábať ľahšie, menej nákladné a tým pádom lacnejšie autá, ktoré si mohli dovoliť priemerní Američania. Nemal síce tak veľký zisk z jedného autá, ale tým že predával lacnejšie automobily, ovládol americký automobilový trh. Ford bol najväčším americkým výrobcom áut až do polovice 1925.

V tejto fabrike sa takisto po prvýkrát experimentovalo s pásovou výrobou áut, a práve tu sa po prvýkrát dosiahol rekord, aj keď stále ešte bez pásovej výroby - 101 skonštruovaných áut za  jeden deň. Od októbra 1904 do decembra 1909, Ford Motor Company vyrábala v Piquette Avenue Plant modely B, C, F, K, N, R, S a legendárny typ T, ktorý Ford uviedol na trh v septembri 1908. V máji 1909 už bol dopyt po tomto type tak veľký, že Ford na dva mesiace prestal brať objednávky. Do konca roka bolo vyrobených 14 tisíc T-ečiek, a v januári sa spoločnosť presťahovala do novej fabriky v Highland Park, Michigan, keďže dopyt rástol a stará fabrika už kapacitne nestačila.

Budova Piquette Avenue Plant má tri poschodia plné nádherných Fordovych veteránov, repliku kancelárie Henryho Forda a na treťom poschodí kanceláriu nazývanú “Secret Experimental Room”, kde sa vymýšľali a navrhovali nové modely. Uprostred izby sídli hojdacie kreslo Henryho matky, ktorá zomrela, keď mal Ford iba 13 rokov. Henry Ford kedykoľvek keď sa potreboval sústrediť na nejaký závažný problém, sedával a rozmýšľal v tomto kresle.Henry Ford s manželkou Clarou a synom Edselom bývali neďaleko fabriky v prenajatom dvojposchodovom byte a Ford chodieval do práce peši alebo na bicykli. Jeho syn Edsel už ako štrnásťročný chodieval takmer každý deň po škole do fabriky, navrhoval autá a zúčastňoval sa prác v experimentálnej kancelárii.

Motown Historické Múzeum - kto by nepoznal mená Michael Jackson, Diana Ross, Stevie Wonder, The Temptations, či Lionel Richie. To sú spevácke hviezdy takého kalibru, že som presvedčená, že ešte aj mimozemšťania si pospevujú ich mega-hity. Okrem obrovského talentu a cieľavedomosti spája tieto superhviezdy ešte jedna vec - všetci odštartovali svoju kariéru v nahrávacom štúdiu prezývanom Hitswille v Detroite pod vedením Berry Gordyho. Mladý černošský pesničkár Berry Gordy si v roku 1959 požičal od svojej rodiny 800 dolárov a založil Motown Records Corp. V tom istom roku tiež kúpil skromný dvojpospochodový dom. Na prvom poschodí býval on so svojou rodinou a druhé poschodie prerobili na nahrávacie štúdio, ktoré bolo prakticky otvorené celý deň a celú noc. Sedem rolou po založení Motown okupoval ďalších 7 susedných domov, zamestnával 450 zamestnancov a mal hrubý príjem 20 miliónov dolárov. Od roku 1961 do roku 1971, Motown mal 110 Top 10 hitov.

Motown nebol iba nahrávacím štúdiom, ale doslova “továrňou na výrobu hviezd”. Berry bral talentované decká z ulice a nielenže ich prirodzený talent zušľachtil a obohatil, ale prostredníctvom špeciálneho programu ich  učil ako sa majú obliekať, správať a rozprávať. Ich živé vystúpenia boli starostlivo choreografované. To všetko s jasným zámerom, presadiť černošskú hudbu na dovtedy takmer výsadne bielom trhu.V múzeu dnes môžete vidieť nielen nahrávacie štúdio v pôvodnom stave, ale aj Berryho byt kompletne zariadený ako za čias keď Gordyovci v ňom bývali, nespočetné artefakty dokumentujúce život a tvorbu v štúdiu, ako aj jednotlivých hudobníkov. Z perličiek spomeniem len automat na čokoládu a cukríky, v ktorom sú originálne sladkosti zo 60-tych rokov minulého storočia. Berry vždy až úzkostlivo dbal na to, aby v automate bola obľúbená čokoláda pre malého Steva Wondera. Steve, už ako 11-ročný mal podpísaný kontrakt, a v štúdiu trávil veľa času. A keď nemal svoju obľúbenú čokoládovú tyčinku, spustil veľký plač a bol na neutíšenie. Bol to práve Berry, kto dal Steviemu meno Wonder, a to hneď v prvý deň, keď ho videl. Malý Stevie prišiel do štúdia so svojou mamou a na Berryho urobil obrovský dojem, keďže ako jediný dokázal nielen perfektne spievať, ale poznal aj noty a vedel hrať na všetkých hudobných nástrojoch v štúdiu. A tak Berry len v šoku poznamenal:”Ty si ale malý zázrak.” A od toho momentu Steviemu meno zázrak, po anglicky wonder už navždy prischlo.

Príbeh Detroitu, ako každá veľká tragédia, obsahuje v sebe veľa ponaučení, ktoré by sa dali aplikovať rôznymi smermi. A ako krásne odkázal všetkým legendárny Anthony Bourdain:

“Tí, ktorí si samoľúbo myslia, že to by sa nikdy nemohlo stať v mojom meste,” snívajú. Problémy Detroitu, sú problémy Ameriky.”

A mne nedá nedodať: Nielen Ameriky.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Chceli sme hovoriť s Vaľovou, poslala na nás políciu

Vaľovej prehrala voľby arogancia, hovoria Humenčania.

Dobré ráno

Dobré ráno: V polícii zúri vojna o moc

Ako to dnes vyzerá v slovenskej polícii.

Stĺpček Jakuba Fila

Fico útokom na Lajčáka píli konár sám pod sebou

Poslanec Fico potrebuje prezidenta alebo percentá.


Už ste čítali?