U Jacka a Charlieho v New Yorku

Autor: Alena Miklošová | 8.4.2015 o 4:00 | (upravené 8.4.2015 o 4:05) Karma článku: 6,66 | Prečítané:  1316x

Práve tu sa uzavrelo viac obchodov, ako na newyorskej burze a každý mohol byť sám sebou. Ernest Hemingway už od dverí volal na barmana: "Dnes nepijem - dám si iba tequilu!" Marilyn Monroe s JFK popíjali Monte Carlo a Greta Garbo večeriavala so svojím bodyguardom utiahnutí v kúte. Katharine Hepburn bola jediná žena, ktorá mala povolený vstup v nohaviciach. Hosťom bol každý americký prezident počínajúc Rooseveltom. Kde sa to všetko odohrávalo? U Jacka a Charlieho v New Yorku:  

Začnime však od Adama.

Život v Amerike na začiatku minulého storočia bola jedna veľká party. Ženy zhodili korzety, skrátili sukne a ostrihali si vlasy. Muži sa preháňali na nových autách, počúvali rádio a obdivovali lietajúce stroje. Všetci dokopy sa za zvukov charlestonu kúpali v mori alkoholu. Keď už hrozilo, že sa krajina v ňom utopí, prezident Hoover vyhlásil Prohibíciu. Reakciou na jeho čin bola ešte vyššia spotreba alkoholu a rozkvet čierneho obchodu, v miere aká nemala obdobu nikdy predtým ani potom. Len v New Yorku doslova takmer v priebehu jednej noci vzniklo 32 000 podnikov, kde sa dal kúpiť "drink" načierno. Zarábať na zakázanom alkohole začali aj takí, ktorým by to ani vo sne nenapadlo. Medzi nich patrili aj bratranci Jack Kreindler a Charles Berns. Obaja mladí, šikovní vysokoškoláci, ktorí sa rozhodli zarobiť si peniaze na štúdia týmto spôsobom. Ani jeden z nich nemal ambície živiť sa predajom či už legálneho alebo nelegálneho alkoholu celý život. Charles chcel byť právnikom a Jack lekárnikom. Osud však mal pre nich iný plán.

Dokonalý pár bol rozdielny ako nebo a zem. Fešák Jack, vždy dobre oblečený, bol dušou a srdcom každej spoločnosti. Charles sa zasa najlepšie cítil v zadnej kancelárii, so sendvičom v jednej a perom v druhej ruke, starostlivo zapisujúc výdavky a príjmy do účtovných kníh. Zhodovali sa iba v jednom - obaja mali plné zuby chudoby.

Základný kapitál na pôžičku, žiadne skúsenosti v obchodovaní, vyzbrojení len mladíckou odvahou stavili všetko na jednu kartu. Kartou bola kvalita.

S gangstrami, ktorí im ponúkali nechcenú ochranu za poriadny balík peňazí, si ťažkú hlavu nerobili. Obaja vyrástli v štvrtiach, kde neľútostné pouličné bitky boli každodennou záležitosťou. Gangstrov poslali domov s poriadnou nakladačkou a Franka Costellu, jedného zo šéfov newyorského podsvetia,  drzo vysmiali, keď sa ich snažil vystrašiť.

Trochu iným spôsobom si poradili s FBI, ktorá počas celej Prohibície nenašla "U džokejov" ani kvapku alkoholu. Jack a Charles precízni vo všetkom čo robili, mali dokonalý "bezpečnostný" systém: V prípade, že vrátnik pri dverách mal podozrenie, že prichádza "nevítaná návšteva", stlačil v predsieni gombík, čím zalarmoval bar. Čašníci poprosili zákazníkov, aby dopili, čo mali v pohároch, zvyšok položili na špeciálne upravený bar. Barman spustil mechanizmus, ktorým sklopil bar a všetko, čo na ňom bolo, letelo dômyselnou skonštruovanou sieťou potrubí do mestských žúmp. Pokiaľ prohibičná jednotka prešla od vchodových dverí do baru na 1. poschodí, našla už len hostí pochutnávajúcich si na jedle a nealkoholických nápojoch. A kam sa podeli stovky fliaš francúzskeho vína a debny s tvrdým alkoholom? Bezpečne ukryté v tajnej vínnej pivnici - majstrovskom diele a pýche konštruktéra. Do pivnice sa vchádzalo zamaskovanými dverami, vážiacimi dve a pol tony.   Z jednej strany tehlové a z druhej železné mali v sebe vbudovaný zámok, ktorý bol voľným okom neviditeľný a otváral sa 45 cm dlhou grilovacou ihlou zasunutou do nepatrnej diery v tehle. V prípade, že by zámok zlyhal, do pivnice by sa dalo dostať len jediným spôsobom - zbúrať budovu.

 

V roku 1933 Prohibícia skončila. S novou dobou prišli nové problémy. Z mnohých kaviarní sa stali nočné kluby o nič horšie ako Club 21. Jack a Charlie odrazu stáli zoči-voči bankrotu. No to by to neboli tí dvaja, aby neprišli s ďalším geniálnym nápadom. V rokoch Veľkej depresie, keď sa hromadne prepúšťalo z práce, Jack a Charlie nielenže si ponechali všetkých zamestancov, ale im všetkým aj zvýšili plat. Nezvyčajný ale logický ťah: neexistovalo nič, čo by šťastní zamestnanci neurobili pre svojich šéfov a zákazníkov. Plus finančné straty boli vyrovnané, keď Club 21 sa stal výhradným predajcom škótskej whisky Ballantine's.

Klub bol druhým domovom pre takmer všetkých veľkých a slávnych. Tí čo chceli, aby sa na druhý deň o nich písalo v tlači, išli do trendovejších podnikov, akými boli Cotton Club, El Morocco či Stork Club. Kto však túžil po tichšom večeri v kruhu známych, zamieril do "21", kde vládol ďalší neslýchaný zákon - bulvárna tlač mala absolútny zákaz vstupu. A tak nie div, že práve tu sa uzavrelo viac obchodov, ako na newyorskej burze a každý mohol byť sám sebou. Ernest Hemingway už od dverí volal na barmana: "Dnes nepijem - dám si iba tequilu!" Salvador Dali nadšene vravieval: "Zlato. Ten klub je zlato." Bodaj by nie. Tu dostával najlukratívnejšie objednávky na svoje diela. Marilyn Monroe s JFK popíjali Monte Carlo a Lauren Bacall si hrkútala s Humphrey Bogartom pri Bogieho stole. Greta Garbo večeriavala so svojím bodyguardom utiahnutí v kúte a Katharine Hepburn bola jediná žena, ktorá mala povolený vstup v nohaviciach. Hosťom bol každý americký prezident počínajúc Rooseveltom. Keďže priestor nedovoľuje vymenovať všetkých hostí, zhrniem to do jednej vety: Stálym návštevníkom bol každý, kto niečo znamenal v kultúre, finančníctve a politike - nielen v minulosti, ale aj dnes.

 

Krátko po skončení Prohibície začala éra leteckej dopravy. Letecké spoločnosti začali tvrdý boj o prestíž a cestujúcich. Jedného dňa prišiel do "21" hlavný predstaviteľ  Imperial Airways (neskôr British Airways) s modelom lietadla pod pazuchou a požiadal barmana, či by lietadlo nezavesil pod strop, čo barman aj urobil. Keď to zbadal prezident spoločnosti Pan American, na strope pribudol ďalší model.

To bol zrod unikátnej zbierky Hračky, do ktorej každý návštevník prispel modelom reprezentujúcim jeho firmu, výrobok alebo súkromný predmet. Zo stropu visia autá, vlaky, tenisové rakety, baseballové čiapky atď. Logom Clubu 21 sa stali džokeji. Klub vlastní 35 liatinových džokejov, 35 predstaviteľov rôznych konských jazdiarní.

 

Vyše 80 rokov existencie je dôkazom, že Club 21 je viac ako reštaurácia/bar. Pamätník rôznych etáp v amerických dejinách i dejinách mesta. Pokoriteľ mnohých iných konkurenčných zariadení, ktoré svojho času boli oveľa trendovejšie, no dnes sú už len titulkom v encyklopédii histórie. Naopak Club 21, vďaka svojej legendárne vysokej kvalite ponuky i obsluhy, ani dnes nemá núdzu o elitnú klientelu.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?